Súťaží sa zúčastňujem už od malička. Povedala by som, že práve súťažné prostredie budovalo moju osobnosť a súhrn toho všetkého tvorí to, kým som a aká som. Gymnastika a športový aerobik mi dali naozaj veľa. Doteraz obdivujem moju trénerku, aj všetkých ľudí, ktorí boli svedkami mojich psychických zrútení sa tesne pred súťažnou zostavou, že to so mnou vydržali. Áno čítate správne. Napriek tomu, že prvú súťaž som absolvovala už ako trojročná, nikdy som si na to tak celkom nezvykla. Dokonca môžem povedať, že párkrát, keď sa mi podarilo prejsť celou súťažou ako tak bez stresu a paniky, vždy som to úplne pokašľala. Práve stres, motýliky v bruchu, panika, strach, no nazvite to ako len chcete, je tým, čo zo mňa dokázalo vytiahnuť ten najlepší výkon. No zároveň ho dokázal aj pekne pochovať :D
Skôr či neskôr to ale prišlo a naučila som sa ten stres zvládať, ovládať a VYUŽIŤ ho vo svoj prospech ( u mňa to síce prišlo viac neskôr ako skôr, ale predsa).
Využiť ho vo svoj prospech nie len v športe, ale aj v škole, práci a vlastne celom živote. Ono sa to totiž vždy celé nejak prelína, a keď sa zlepšíte v jednom, prispôsobíte svoje očakávania na vyšší štandard aj v ostatných častiach života.
Ale poďme ku CrossFitu. Prečo ho tak veľmi zbožňujem? Pretože jednoducho láka skvelých ľudí. Všetci CrossFiteri sú, podľa mňa, makajúci frajeri a všetci sú svojim spôsobom úplne „KUUUUL“. A teraz nemyslím len tých špičkových nadupaných superhrdinov, ale práve obyčajných denno denne prekonávajúcich sa ľudí, ktorí pomaly, ale systematicky pracujú napríklad na svojom prvom „pull upe“. Všetko sú to ľudia, ktorí sa neboja posúvať svoje hranice, neustále sa chcú zlepšovať a neboja sa pre dosiahnutie svojich cieľov tvrdo pracovať.
No a potom vám naozaj neostáva nič iné len splniť všetko, čo si zaumienite.
Myslím, že vždy keď sa chce človek posunúť a zlepšiť sa, je tu akási súťaž, aj keď si to často ani neuvedomujeme. Súťažíme proti sebe, a zároveň za seba. Práve ten moment, keď sa rozhodneme vydržať ešte kúsok dlhšie, spraviť ešte jedno opakovanie, dokončiť prácu skôr, niečo vylepšiť, vtedy vyhrávame.
Vyhráme sami za seba, veríme a dokonca VIEME, že na to máme a to je ten najlepší pocit aký si človek môže dopriať.
A teraz k tomu naozajstnému súťaženiu a pretekaniu. Som toho názoru, že raz za čas by sa mal každý do nejakej naozajstnej súťaže, alebo preteku, dokopať. Či už v športe, varení, v práci, jednoducho v čomkoľvek. Prečo? Veľakrát sa ma ľudia na súťažiach pýtali, či nemám trému. Veď ono to je také „blbé“, všetci sa na teba pozerajú a čo keď to nevyjde tak ako si predstavuješ? Najhorším argumentom je podľa mňa slogan „nepotrebujem aby ma niekto hodnotil“ alebo „viem sa poriadne hecnúť aj bez toho a nemám rada keď sa na mňa ľudia pozerajú“. Avšak práve tu nastupuje faktor STRES. Ako som písala vyššie, stres je veľmi užitočný, no len vtedy keď ho viete využiť a pretransformovať vo váš prospech. Nikto učený z neba nespadol, a preto to jednoducho treba trénovať.
Zaujímavé je však najmä to, že v súťažnom prostredí často spoznáte svoje najsilnejšie stránky, spoznáte samých seba lepšie ako by ste čakali. Naozaj mám pocit, že za tie roky súťaženia bolo najpodstatnejším zistením, že na mňa nikto nemá a keď chcem, dokážem naozaj všetko. Možno to znie ako otrepaná fráza, no moje druhé ja (to ktoré pracuje v strese a panike) mi to počas tých rokov neustále dokazovalo. Až sa stala taká zaujímavá vec, uverilo tomu aj moje prvé ja.
No a tým sa už dostávam k podstate veci. Súťaží a výziev sa netreba báť, treba ich skôr vyhľadávať. Všetci sme stokrát silnejší, schopnejší a šikovnejší ako si sami myslíme. Preto treba dovoliť ,aby nám naše druhé ja z času načas ukázalo, ako to naozaj je. Dokázalo, že naozaj zvládneme úplne VŠETKO.
Nezabudnite sa prihlásiť na vianočnú súťaž. Zvládne ju každý z vás a vyskúšate si to súťažné napätie.
Tina