„Od Tatier k Dunaju, siroty spievajú, že na nás nemajú, aj keď sa hnevajú…“ Takto nejako to motorkár Jozef spieva na playback na každom svojom „poslednom“ koncerte. Od Tatier k Dunaju je okrem piesne, aj názov štafetového behu, ktorý má za sebou už 6 ročníkov, a na ktorý si, aj vďaka Vám, veľmi často spomínam (a zrejme nikdy naň nezabudnem). V tíme nás bolo deväť amatérskych bežcov, o troch menej ako nás malo a chcelo byť, a tak každý z nás musel namiesto plánovaných troch úsekov, odbehnúť štyri. Keď sa nad tým teraz zamyslím, tak skutoční bežci tam boli asi len traja, ostatní sme boli len pobláznení dobrodružstvom a nepoznaným zážitkom. Zážitok to rozhodne bol, pre mňa najsilnejší prišiel na mojom treťom úseku, ktorý sa tiahol nekonečnými poliami južného Slovenska, a ktorý som absolvoval po asi trojhodinovom spánku. Zhruba pred posledným z desiatich kilometrov, ma moje telo odmietlo poslúchať a ja som si sadol na zem, aj keď počas posledných troch kilometrov som sa presviedčal, že si nemôžem sadnúť, lebo sa už nepostavím. Mal som pravdu, pocit chvíľkovej radosti z toho, že sedím veľmi rýchlo vystriedala neuveriteľná bolesť a nemohúcnosť pohnúť nohami. Ležal som tam paralyzovaný a modlil sa aby nešiel okolo niekto, pre koho by som bol ľahkou korisťou. Po chvíli ku mne pribehol starší pán, ok nebudem klamať, bol to dôchodca, ktorý mal na sebe štartové číslo takže mi došlo, že tiež beží ten istý beh, len narozdiel odo mňa, mal na tvári úsmev a „podporil“ ma vetou: „mladý vstávaj, opaľovať sa budeš v cieli“. Doteraz dúfam, že som začal nadávať až keď bol odo mňa dosť ďaleko, každopádne v tom momente som bol rozhodnutý, že v tom behu končím, keďže ešte stále som nebol schopný pohnúť nohami. Poloochrnutými rukami som nahmatal mobil a chcel zavolať ostatným členom tímu, že končím a nech prídu po mňa. Keďže som však mal mobil celý čas vo vrecku, bol celý prepotený a mohol som po ňom kĺzať prstom aj milionkrát, odblokovať sa jednoducho nedal. Za „odmenu“ som ho chcel odhodiť čo najďalej, ale našťastie mi pristál asi 10 cm od hlavy. To bolo pre mňa znamenie, že jednoducho nemám na výber a musím pokračovať. Dodnes neviem ako som sa dostal do cieľa, pamätám si len to, že som sa skoro rozplakal, keď mi v cieli povedali, že nemôžeme ísť jesť, lebo sa musíme presunúť ja ďalšie stanovisko. Presne od tohto momentu vnímam beh akosi inak, a keď vidím v tréningu vzdialenosti pod 5 km, tak sa len pousmejem. Rovnako s úsmevom by ste mali k behu pristupovať aj Vy a v piatok si štyristovky užiť plnými dúškami. Aby to nebolo len o behu, spestria Vám ho KB snatchce s relatívne ľahkou váhou, takže ich určite nebudete musieť deliť.
[wod]5 Rounds for time of:
400m Run
15 Left arm KB snatches (16/12)
15 Right arm KB snatches (16/12)[/wod]
Ak nechcete mať modriny na zápästiach ešte týždeň po tréningu, dajte si záležať na prevedení KB snatchov.