13.marec 2020. Piatok. Spln. Deň kedy sa zastavila Zem, lepšie povedané život na Zemi, ešte presnejšie povedané život na aký sme boli dovtedy zvyknutí. Náhoda?! Ani nie, bolo otázkou času kedy sa aj v našich zemepisných šírkach budú môcť fanúšikovia sci-fi filmov konečne vžiť do deja svojich obľúbených filmov, a cítiť sa aspoň na chvíľu ako Will Smith v „I am Legend“, alebo ako Brad Pitt v „World War Z“. Náš zhýčkaný a pohodlný život sa zrazu obmedzil na nevyhnutné činnosti a každý sa s tým musel nejakým spôsobom vyrovnať. Pre veľkú skupinu ľudstva to nebola až taká veľká zmena, keďže ich život je obmedzený na prácu, jedlo, základné hygienické potreby a spánok. V podstate sa museli zmieriť len s tromi zmenami: naučiť sa nepracovať, prípadne pracovať z domu, nakupovať zriedkavejšie ako obvykle, a zadky si utierať len tromi útržkami papiera, keďze sa z neho stal na chvíľu nedostatkový tovar.

Oveľa ťažšia rana to bola pre ľudí, ktorí svoj život len neprežívajú zo dňa na deň, ale snažia sa ho žiť naplno. Umelci, športovci, párty boys and girls, milovníci swingers akcií a hlavne CrossFiteri, ostali odrezaní od svojich aktivít, od činností, ktoré su pre nich drogou. Miesta, na ktorých sa denne stretávali s im podobnými ľudmi ostali zo dňa na deň zatvorené, a my spolu s nimi, Proton nevynímajúc. Našli sa síce aj naivní poslední Mohykáni, ktorí si nahovárali, že oni predsa zavrieť nemusia, lebo ich sa to netýka, oni nespadajú do tej či onej kategórie, no nakoniec tam spadli úplne všetci.

V tom momente sme mali dve možnosti: rozplakať sa nad rozliatym mliekom, alebo sa danému stavu prispôsobiť. A keďže slovo „plakať“ sa v definícii CrossFitu nenachádza, majitelia gymov, tréneri, atléti a členovia sa snažili zmierniť následky nečakaných udalostí. Nechcem teraz rozoberať kroky jednotlivých gymov a ich majiteľov, pretože každý gym má svoju filozofiu, a pokiaľ ju ich členovia akceptujú, tak ostatných je do toho vlastne nič. Rád by som sa ale pozastavil nad tým ako zatvorené dvere gymov ovpyvnili ich členov.

Tí najvernejší, najoddanejší a najviac Instagramom postihnutí sa zrejme aj tak neubránili slzám. Tí ostatní čakali na to, čo sa udeje, a plakali tak aby ich nikto nevidel. No a udialo sa v podstate to, že zo skupinových tréningov v gyme sa 99% gymov preorientovalo na individuálne tréningy na doma. A asi z 50% majiteľov a trénerov, sa na čas stali farári, ktorí vodu kážu a víno pijú. Lebo kým sa na sociálnych sieťach bili do pŕs ako sa dá kvalitne cvičiť aj v obývačke s čímkoľvek čo je po ruke, tak sa rovnakým spôsobom nezabudli hrdiť aj tým ako si dopriali kvalitný, niekedy aj dvojfázový tréning v gyme, ktorý je nútene zatvorený, nie však pre nich.

Asi môžem bez hanby povedať, že úplny lock down CF gymov zabolel všetkých, ktorých sa to priamo či nepriamo dotklo. No bez hanby dodám, že sa medzi členmi jednotlivých gymov našli aj takí, ktorých síce jedno oko plakalo, no druhé sa náramne potešilo. A čím dlhšie sú gymy zatvorené, tým viac to potešenie v nich rastie.

Prvou skupinou takýchto členov sú tí, ktorí na tréningy nikdy nedokážu prísť na čas, nazvem ich „retardi“ (z francúzskeho slova „retard“, ktoré znamená „oneskoriť sa“). Im sa zatvorením gymu v podstate uľavilo. Už žiadny stres, žiadne angličákové tresty za neskoré príchody. Žiadne nedokončené ranné stolice, len aby bolo tých angličákov čo najmenej. Posledné týždne môžu cvičiť kedy sa im zachce, bez toho aby im niekto vyčítal čo i len minútové meškanie, a aj preto si „retardi“ lock down užívajú plnými dúškami.

Ďalšiu skupinu by som nazval „zámerne nepozorní“. Sem patria všetci, ktorí nepotrebujú predworkoutový brief pred tabuľou a ani rady trénera, pretože oni najlepšie vedia ako daný workout majú a hlavne chcú zvládnuť. Teda aspoň počas prvých 2-3 minút, kým sa im ich z youtube odkukaný plán nerozpadne ako tvár Michaela Jacksona. Doma im to však nevadí, lebo pre svojich drahých sú hrdinami už len preto, že sa vôbec odhodlajú cvičiť. Lebo oni sa neodvážia vyjsť ani na balkón, veď COVID je z netopiera a mohol by doletieť aj na siedme poschodie. Ich hrdinovia to však budú mať pri návrate do gymu náročné, pretože ako náhle sa gymy otvoria, budú musieť byť pozornejší ako inokedy a je dosť možné, že sa do gymu tak skoro nepohrnú.

K návratu do gymu sa nebudú ponáhľať ani tzv. „ego honiči“, ktorí nedokážu uniesť pocit, keď sa niekomu podarí workout lepšie ako im. Doma si určite v izbe určenej na cvičenie rozložili všetky v domácnosti dostupné zrkadlá, aby deň čo deň, workout za workoutom mohli na seba z každej strany kričať: „Ty si najsilnejší, Ty si najrýchlejší, Ty si najšikovnejší…“. A hoci sa im teraz možno smejete, treba jedným dychom uznať, že majú pravdu. No bojím sa, že po návrate do gymu, bude ich sklamanie niekoľkonásobne väčšie ako ego v zrkadle. A je dosť možné, že slabšie povahy sa už do gymu vôbec nevrátia.

Štvrtá skupina má kricí názov „rozpočtári“. Sem patria členovia, ktorí si dokážu počty opakovaní, kôl, váhu na činke, ale aj výsledný čas prispôsobiť podľa svojich predstáv, resp. akoby Riško Šechný povedal: „tak aby dobre zrobili“. V gyme ich spoznáte tak, že wod zásadne nekončia medzi prvými, no rozhodne ani medzi poslednými. Skóre/výsledok workoutu si zapisujú ako poslední, a väčšinou je to skôr dôkladný prepočet viacerých činiteľov vstupujúcich do ich algoritmu, ako pravé odzrkadlenie ich snahy, ktorú im v konečnom dôsledku nemožno uprieť. A preto kto je bez poruchy, nech prvý hodí kameňom?! Tým samozrejme nechcem „rozpočtárov“ obhajovať, len by mi jeden z nich mohol niekedy „rátať“ opakovania pri Fran, aby som ju konečne zvládol pod štyti minúty…

Piatou skupinou členov sú tzv. „predstierači“. Gym ich miluje, lebo oni na prvý pohľad milujú všetkých naokolo a všetko, čo s CrossFitom súvisí. Sú zabavní, priateľskí, ochotní a úslužní, no skúste si sadnúť na ich miesto v šatni, alebo sa postaviť pod ich miesto na hrazde, nebodaj si vziať ich obľúbenú činku, a v momente zabudnú na to, že ste sa vôbec niekedy stretli. Nedajú Vám to možno pocítiť hneď, no tú pomyselnú dýku v chrbte si všimnete veľmi rýchlo. Doma však môžu byť sami sebou, nikto im neobsdadí ich obľúbené miesto na cvičenie, ani ich obľúbené náradie poznačené ich DNA, a tak nemusia nič predstierať, teda aspoň nie počas cvičenia. Pri iných činnostiach si to určite veľmi radi vynahradia.

Poslednou skupinou lockdownom potešených členov sú „pekári“. Sem patria členovia, ktorých tréneri musia na každom tréningu upozorňovať na to, že magnézium nie je „hop-šup“ prášok z filmov o Harry Potterovi, a že za nich zhyb ani toes to bar nespraví. A, že neplatí ani to, že čím viac magnézia na rukách tým väčšie PR sa im podarí. Oni tomu však jednoducho nechcú uveriť, a preto si v domácom prostredí môžu konečne užívať magnéziové orgie a obsypávať sa ním od hlavy po päty. Je im úplne jedno či majú vo workoute na doma len air squaty a kliky, oni jednoducho potrebujú svoj biely prášok viac ako Maradona. V tom momente neopísateľného šťastia ho potrebujú určite viac ako svoj obľúbený gym, kde nesmú minúť ani zrnko navyše.

Podobných skupín by sme mohli v každom gyme nájsť viac, veď každý sme nejaký. Mojim zámerom nebolo niekoho uraziť, ale skôr odľahčiť realitu posledných dní, keďže tak ako gym chýba ľuďom, ľudia chýbajú gymu, Verím však, že sa už čoskoro budeme môcť stretávať vo svojich obľúbených gymoch, a že si tú chýbajúcu atmosféru, radosť z pohybu, hlasnú hudbu, vyzlečené tričká a spotené telá, vzájomnú podporu, vôňu činiek a drsnosť hrazdy užijeme všetci rovnako, lebo to nám všetkým chýba oveľa viac ako kocka magnézia, osobné PRka, alebo päť minút navyše strávených na toalete…

Autor: Mišo